Spôsob života

Sme zajatcami tradičného myslenia. Všetko, čo vybočuje zo zaužívaného poriadku, nás privádza do zmätku a nepochopenia. Tak to bolo aj v našom prípade.

Ako rodina sme sa rozhodli zmeniť svoj doterajší spôsob života. Opustili sme panelák a začali sme bývať v drevodome uprostred viníc, záhrad a polí.

Prvá reakcia príbuzných a známych na tento náš počin bol údiv a nepochopenie. Prišiel príval otázok a výčitiek:

- Na to ste študovali, aby ste teraz chovali kozy?

- Ako vám budú odtiaľ deti chodiť do školy?

- Čo si o vás budú myslieť naši známi?

- Prečo si nebudujete kariéru?

- Bez auta sa odtiaľ nepohnete!

....

Takýchto výrokov bolo spočiatku veľa. Keď k nám začali prichádzať prvé návštevy (mám podozrenie, že ľudia k nám zavítali hlavne zo zvedavosti a nie kvôli budovaniu vzťahov =D), prišli otázky typu:

- A to tu máte aj elektrinu?

- Nebojíte sa bývať tak ďaleko od mesta? (hranice mesta boli od našej farmy vzdialené 500m, teraz to je 50m)

- Máte aj televízor?

Raz dokonca z úst jednej našej milej starej známej padla poznámka:

- Oni majú aj bicykle!

Otázky takéhoto charakteru nás pobavili – na rozdiel od výčitiek a kritiky. Ale z týchto otázok a občasných poznámok sme časom pochopili, že naše okolie sa veľmi snažilo zaškatuľkovať zmenu životného štýlu, ktorú sme urobili. Ľudia hľadali vzorec, podľa ktorého by dokázali porozumieť nášmu konaniu.

Čo sme vlastne opustili?

Žili sme v Bratislave. Manžel opustil pracovné miesto na Ministerstve vnútra. Ja som síce ešte bola na materskej, ale ukončené štúdium v odbore jadrová fyzika mi otváralo možnosť pracovať na onkológii na Kramároch.

Mali sme trojizbový družstevný byt tri zastávka MHD od centra mesta.

Mali sme vybudované priateľské vzťahy s rodinami z okolia, s ktorými sme sa takmer denne stretávali.

Mnohí si poviete: dokonalý život.

Čo sa nám na takomto spôsobe života nemohlo páčiť? Chýbala nám sloboda. Možnosť vyjsť von a cítiť pod nohami trávu namiesto betónu, počuť šumenie vetra v korunách stromov, cítiť vôňu kvetov – to medzi panelákmi nenájdete. Ak človeku takáto prítomnosť života nechýba, potom je život v paneláku ideálna voľba.

Ale my sme túžili po kontakte so životom a všetok voľný čas sme venovali návštevám parkov a výletom do okolitej prírody. Až sme sa rozhodli, že nebudeme za prírodou len chodiť, ale chceme žiť uprostred nej.

Nešli sme bývať na „samotu“ z nejakých ideových dôvodov. Nie sme aktivisti za zdravé bývanie, či zdravý životný štýl alebo niečo iné zdravé. Len sme sa nechali viesť túžbou, ktorú sme v sebe nosili.

Nie sme žiadni –isti – ekologisti, enviromentalisti ... Iba sme sa rozhodli prežiť tých pár rokov, ktoré sme od Boha dostali tak, aby sme sa tu na Zemi dobre cítili. A pre nás to znamená žiť uprostred života: medzi stromami, kvetmi, kríkmi a zvieratami. Ale neznamená to, že nevyužívame všetky technické a iné vymoženosti našej doby. Nesvietime si večer sviečkami (iba keď je výpadok prúdu) a tiež sa nebojíme sedieť za letných nocí vonku na dvore.

Vymenili sme síce finančne výhodné pracovné možnosti za prácu s hnojom, ale odmenou je pre nás to, že:

- za letných nocí môžeme večerať vonku pod našimi stromami a tešiť sa, keď zazrieme na tmavej oblohe padajúci meteor, alebo sa môžeme kochať  - ak je jasná obloha – scenériou Mliečnej dráhy nad našimi hlavami,

- ráno sa ozýva v našej doline spev kohúta a večer po zotmení počujeme brechanie líšok, ktoré sa vydali na lov (niekedy aj našej hydiny),

- po večeroch môžeme vidieť sovy, ktoré nám nehlučne prelietavajú nad hlavami, alebo sledujeme tajomný let netopierov,

- keď sadajú jesenné hmly, celá naša dolina vyzerá ako tajomné mystické miesto. Nevidíme ďalej ako 5 – 6 metrov a koruny našich vysokých stromov sa dajú v hustej hmle len vytušiť,

- užívame si aj jesenné a jarné dažde: v gumákoch sa brodíme po členky v blate a sme si vedomí toho, že aj toto je skúsenosť, ktorá patrí k životu,

- keď príde jar, prináša so sebou nový život: rodia sa kozliatka, zajačiky, prasiatka, mačičky; liahnu sa káčatká, húsatká, kuriatka ... život pučí naplno,

- prežívame blízke stretnutia tretieho druhu: na povale nás uvíta zoči-voči veľká kuna, cez okno sleduje z konára stromu dianie v dome veverička a z dieročky na záhone kvetov nás zvedavo sleduje malá lasička – a to o potkanoch ani nehovoríme,

- keď príde zima a všetky aktivity v okolitých záhradách ustanú, v doline sa usadí nádherný pokoj. Je to najlepší čas na posedávanie pri krbe s dobrým vínom alebo horúcim čajom.

Tieto a stovky podobných zážitkov nám robia zo života nádhernú skúsenosť a my si naplno uvedomujeme, že sme súčasťou nádherného kozmického plánu, ktorého cieľom je samotný ŽIVOT.

Samozrejme, aj takýto spôsob života má svoje tienisté stránky. Nemôžeme docestovať na dlhšiu dobu, pretože sme pre naše zvieratká nepostrádateľní. Práca s hnojom je každodenná nedocenená „zábava“. Ráno musíme von bez ohľadu na okolnosti: či prší, sneží, mrzne, či sme unavení, chorí, nevyspatí – musíme ísť a postarať sa o svoje hospodárstvo. Našou starosťou je zaobstarať potravu nielen pre seba, ale aj pre všetko živé, čo je na nás odkázané. Znamená to, že:

- na terase hneď zrána zakopneme o našu mačku, ktorá chce svoj prídel mlieka a nie je ochotná akceptovať, že sme ešte nedojili,

- na dvore okolo nás tancuje pes a aj keď o ňom hovoria, že je nemá tvár, veľmi jednoznačne nám vie dať najavo, že chce jesť,

- vo výbehu nás s hlasným mečaním doslova prepadnú kozy a budú nás prenasledovať dovtedy, kým im nedáme seno či trávu,

- medzitým kone demolujú stajne, lebo už chcú na pasienok,

- hydina čaká nastúpená pred kŕmitkom a za nami ryčí hladné prasa ...

Až keď večer zapadne Slnko a všetky zvieratá sú vo svojich domčekoch najedené a spokojné, vtedy si konečne môžeme aj my oddýchnuť a napriek únave po celodennej práci a pri plnom vedomí významu slov si povieme: STOJÍ TO ZA TO!