Kreativita v bývaní

19.03.2017 11:07

Každý človek je jedinečný. Páčia sa nám rôzne farby, máme radi rôzne jedlá, pozeráme rôzne filmy, zaujímajú nás rôzne veci. . .  Ale sú oblasti, v ktorých sme takmer na 100% uniformní: naše oblečenie, naše bývanie, autá – málokto sa odváži vystúpiť z davu a byť originálny. Dlhé roky sme aj my išli s davom, ale postupne prichádzalo uvedomovanie si toho, že sme originál – tak, ako každý človek, zviera, rastlina na zemi. Začalo to tým, že sme sa rozhodli pre bývanie mimo obce. Vzbudili sme tým vo svojej komunite pozornosť sprevádzanú zvedavosťou. A keď sme si postavili bývanie z netradičného materiálu – dreva – tak sa u nás často zastavili mnohí z našich známych a priateľov, aby si uspokojili svoju zvedavosť. Otázky typu: „Nebojíte sa tu bývať?“ boli vyslovované pri každej návšteve. Úprimne povedané – zažili sme strach len jediný raz: sedeli sme večer za tmy na dvore a ešte sme nemali urobený plot okolo dvora. Na hranici nášho pozemku sme mali vysadenú a už aj vyrastenú kukuricu. A v tom nádhernom nočnom tichu, kedy nám nad hlavami žiarili hviezdy Mliečnej dráhy v plnej nádhere, sme začuli hlasný šuchot a funenie medzi kukuricou. Vtedy nás zachvátil strach. Zostali sme úplne ticho a zvažovali možnosti. Napokon sa manžel odhodlal a nahlas zvolal: „Kto je to?“

Samozrejme nám nikto neodpovedal, ustal aj šuchot v kukurici. S malou dušičkou sme sa išli pozrieť, kto tam je. V kukurici sme natrafili . . . . . na ježka! Keď nás zaregistroval, schúlil sa do klbka a zrejme sa snažil byť neviditeľný. Nám veľmi odľahlo a asi aj ježkovi, keď mohol ufujazdiť z nášho dosahu. To bola jediná nevolaná návšteva.

Ďalšou častou otázkou našich milých hostí bolo: „A elektrinu tu máte?“. Odpovedám pravdivo: „Máme!“

Ale na rebríčku zvedavých otázok a hodnotiacich výrokov vedie skonštatovanie jednej milej pani, ktorá stojac na našom dvore s údivom poznamenala: „Aj bicykle máte!“ Vtedy som si naplno uvedomila, že naši známi majú o nás asi poriadne skreslenú predstavu.

Keď sme sa odvážili prekročiť pomyselnú hranicu spoločenskej tradície v oblasti bývania, otvorili sa nové obzory. Rozhodli sme sa pre vlastnú tvorbu. Prečo máme mať zariadenie, ktoré je uniformné? A tak sa znovu dostala k práci fantázia, remeselnícke náradie a šijací stroj. Zariadili sme naše miestnosti tak, ako to nám vyhovovalo. Vaše zariadenie bytu by malo byť zrkadlom toho, kto ste. Každá rodina je osobitná a také by malo byť aj zariadenie miestností, ktoré rodina obýva. Uniformita zabíja kreativitu, zabraňuje tomu, aby sa duša človeka zrkadlila vo veciach, ktoré ho obklopujú. My sme si veľa vecí vyrobili sami, podľa nášho vkusu. Možno aj preto si u nás návštevy radi posedia, cítia sa uvoľnene a príjemne. S trochou námahy sme si vytvorili domov, kde môžeme byť sami sebou bez nutkania súťažiť s inými o domnelé priečky na rebríku hodnôt.

—————

Späť