Jarné prírastky

13.03.2018 09:58

Iháčik

Malé poníky sú rozkošné. Už dávno sa nám páčili a keď sme zistili, že v neďalekej dedine jedného poníka predávajú, išli sme si ho “pozrieť”. Samozrejme sme sa vrátili s poníkom v aute.

Poník bol ešte mladučký – mal len 8 mesiacov. Z malého výbehu na dedinskom dvore sa dostal na veľký farmársky dvor s množstvom rôznych zvierat – kto by sa nebál? Poník pravdepodobne zo strachu začal erdžať a keďže bol ešte mladý, jeho erdžanie znelo: Í-hi-hi-hi! Vďaka tomu mu prischlo meno z príbehu o mackovi Pu – Iháčik.

Iháčik si po čase zvykol na nové prostredie a prestal erdžať, ale meno mu už ostalo. Napokon je skutočne taký malý somárik, ako Iháčik v mackovi Pu: rád sa zatne a potom je ťažké s ním pohnúť; veľmi sa vie dožadovať svojej porcie obilného šrotu a potom beda koze, ktorá sa pokúsi k jeho dobrotke priblížiť. Iháčik má aj zlú vlastnosť: rád hryzie. Je potrebné si veľmi dávať pozor na prsty, ak ho chcete kŕmiť, aby sa súčasťou jedľa nestali aj časti vašich prstov.

Ale je milý. Dokáže sa k človeku pritúliť a pomojkať – ako každé dieťa aj on potrebuje lásku. Akonáhle trochu dospeje, budeme ho učiť tomu, aby mohol na svojom chrbte nosiť deti. Tak splní svoje poslanie a prinesie radosť našim malým návštevníkom.


 

Čoky

Po smrti nášho domáceho miláčika Bobenka sme si povedali, že nie je možné, aby ho nejaké iné zvieratko nahradilo. Prešlo pol roka a naša dobrá známa nadhodila tému: Nepozriete si psíkov v útulku?

Nemala som v pláne doniesť domov náhradu za Bobíka, ale myšlienka na stránku útulku bola neodbytná. Napokon som stránku otvorila s tým, že pozrieme, akých psíkov tam majú. A hneď druhá fotka nás zarazila: na fotografii, vyzývajúcej k adopcii bol náš Andy! Nechápavo sme pozerali na fotografiu psíka a začali sme čítať text pod obrázkom. Psík sa volal Čoky. Na fotke vyzeral ako verná kópia nášho Andulka – čierny kožúštek, biely golierik, chvostík vytočený dohora. Pod fotografiou bolo napísané, že Čoky je úplne slepý, takmer úplne hluchý a má rakovinu prostaty! Príliš veľa na jedno zvieratko. Už asi tri roky žil v útulku a zrejme kvôli jeho zdravotnému stavu ho nikto nechcel. Prišlo nám ho strašne ľúto. Keďže teraz má asi štyri roky a na ulici ho našli pred tromi rokmi, musel byť malý, keď prišiel k tomuto ťažkému postihnutiu: buď ochorel a vyhodili ho na ulicu, alebo mu to spôsobili ľudia. Ako mláďa prišiel o svoj domov, o rodinu aj o zdravie.

Keď stretnete toľkú bolesť v jednom bezbrannom zvieratku, nemôžete urobiť iné, len sa ho ujať.

Čoky je u nás také dva týždne a vyzerá spokojný. Naučil sa vyhýbať sa na dvore prekážkam, chodí po známych cestičkách a hlbokým hlasom si breše: Hav-hav-hav! Zrejme má občas bolesti, lebo ho počuť, ako tíško mrnká. Ale chutí mu papať, veľmi rád sa prešmykne na hospodársky dvor a čuchá. Doteraz nepoznané pachy mu prinášajú nové zážitky a zdá sa, že aj keď je ťažko postihnutý, v rámci možností si svoj život užíva. Miluje pohladenie; vtedy sa “usmieva” - máva chvostíkom. Keďže nevidí a nepočuje, stane sa, že občas prevalcuje niektorú mačku na dvore a potom schytá zopár škrabancov. Chudák nevie, čo sa stalo, ale berie to s pokojom – vyhne sa prekážke, ktorá škrabe a ide ďalej. Naše mačky sa asi nestačia diviť, čo je to za psa, keď sa tak divne správa!

V útulku nás upozornili, že Čoky miluje svoju búdku. Na uvítanie u nás dostal čerstvo urobenú búdku aj s predsienkou. Tri dni bol v nej schovaný ale teraz si našiel nový plac – betónovú podlahu v besiedke.

Andy a Čoky nemajú žiadny vzťah. Andy spočiatku skúšal nadviazať priateľstvo. Priniesol pred Čokyho hračky, kostičky a čakal, ako zareaguje. Ale Čoky to nevidel a Andy po čase vzdal snahu nadviazať priateľstvo. Obaja psíci len koexistujú vedľa seba, ale nič viac.

Nevieme, ako dlho bude Čokinko žiť, ale veľakrát nezáleží až tak na dĺžke života, ako skôr na jeho kvalite.

 

—————

Späť