Žena na samote

20.08.2017 16:06

ALENA (44), biologička, doktorka prírodných vied, o „inom“ živote ľudí zo samôt prehovorila.

Na usídlencoch v zaježovskej doline už z diaľky poznať „inakosť„. Odlišne sa obliekajú, a hoci sú vysokoškolsky vzdelaní, stavajú si domy zo slamených balíkov. Netvoria pritom jednoliatu skupinu, akou bol Strom života. Niektorí nežijú ani tak ekologicky. Jedni sú proti očkovaniu, ďalší nič neriešia, len si tam tak žijú. Niektorí si chcú vyskúšať život bez elektriny, potom idú domov, do mesta. A niektorí zostávajú, aby hľadali sami seba, nachádzali vnútornú harmóniu, pokoj. Ako Alena. Keď prišla do domu v Polomoch, už dva roky tam býval jej priateľ s matkou. Mladej žene sa po osemnástich rokoch v Bratislave zdal život v meste prázdny. Ťahalo ju to do prírody, tak sa odsťahovala. „Sem, za Vladom,” ukazuje na samotu. Za mužom, ktorý už na lazoch nie je. Bol známy liečiteľ, chodili za ním ľudia s trápeniami, chorobami. Život na lazoch zvládal výborne. Odtiahlo ho to inam pre lásku. „Spoznal inú ženu,” už sa usmieva Alena, tá, čo zostala. „Mala som aj smútky,” priznáva, „ale chápala som, že je to tak v poriadku. Niektoré veci sa nedajú udržať nasilu. Z času na čas sem príde.”

Neponáhľa sa 
Po smrti partnerovej mamy sa mladá lazianka stala majiteľkou domu a odvtedy tam žije sama. Ale nie osamelá. „S Bratislavou som kontakty neprerušila, chodievam tam robiť nejaké terapie, masáže. A aj sem chodia moji známi. Koho to osloví, môže prísť.” Keď sa odsťahovala z mesta, nevedeli to pochopiť najmä rodičia. „Predstavovali si moju životnú cestu inak,” priznáva dcéra. „Priali mi dobrý život, tam, kde je možnosť zárobku, pohodlia. To pre nich predstavovalo mesto. Ale otec bol lesník, on sám túžil žiť v prírode. Nemohol, lebo mama nechcela. Cezo mňa si pripomenul svoje túžby a podporuje ma.“

Dôležité sú vzťahy 
Alena netají fakt, že predtým, keď boli v dome dvaja, jej bolo lepšie. „Na dedine sa to jednému ťažko zvláda, najmä žene. Vtedy človek cíti, aký zmysel má žiť v páre. Na dedine si človek najskôr musí upraviť vzťahy. Tu sa bez dobrého susedstva žiť nedá. Vedie to človeka k tomu, aby sa nad sebou zamýšľal.” Prišelkyňa pritom netvrdí, že vzťahy s miestnymi ľuďmi sú jednoduché. Žili tu stáročia, majú zakorenenú svoju filozofiu a na prišelcov sa pozerajú s istým dešpektom. „My sa nesnažíme vyvracať im ich životný názor,” vraví. „Ja mám skôr potrebu žiť život podľa svojich predstáv. Často počujeme kritiku, že to robíme zle, že oni to robili inak a že im to vadí. Ale myslím si, že práve to, ako žili, priviedlo ich potom k rozhodnutiu odísť. Dávali do toho života príliš veľa energie, ale nemali z neho radosť.”

Život bez peňazí? 
Je len prirodzené, že každého, kto sa stretne s ľuďmi zo samoty, zaujíma, z čoho vlastne žijú. Alena je úprimná, netvári sa, že len z toho, čo si človek dorobí rukami. Napokon, pred jej domom stojí malá fiatka, spojenie s civilizáciou neprerušila. „Nedá sa zotrvať na naivných predstavách, napríklad že budem kosiť lúku ručne. Keď človek zistí, že to ho neuživí, že si to vyžaduje strašne veľa energie, musí sa rozhodnúť, čo je preňho priorita. Ak niekto chce ďalej investovať energiu, tak zotrvá. Ja som zistila, že musím ísť inou cestou.“ V zime odtiaľ na niekoľko týždňov odchádza, aby si privyrobila. Držali nás zvieratá Kým ešte v dome žil aj Vlado, chovali štyri kone, dvanásť kôz. Od zvierat sa však nikde nemohli pohnúť. Muž cestoval za ľuďmi, ktorí potrebovali jeho pomoc, spoločná dovolenka neprichádzala do úvahy. Jeden vždy musel ostať doma. „Postupne sme zistili,” vraví žena, „že jedna koza, ktorá sa dá odviesť k susedom, to áno. Ale to, čo sme my chceli robiť, to ostávalo nerozvinuté. Ak niekto chce skúsiť dorábať pre iných ľudí biopotraviny, dobre, nech to skúša. Ale nemyslím si, že by sa mal stať obeťou nejakej filozofie.”

Svojou cestou 
To, že Alena je veľká individualistka, dokazuje aj fakt, že nie je v nijakom združení. Žije si sama pre seba. Tvrdí, že stačí pol hektára na to, aby mal človek iný pocit. „Príroda v človeku rozvíja niečo odlišné ako mesto. V meste je jedinečná možnosť niečo sa naučiť, vzdelať sa, ale nechcela by som tam stráviť celý život. Prišla som z roboty domov, boli štyri hodiny, a čo ďalej?” Nemá deti, ale vraví, že keby ich mala, odišla by z mesta už oveľa skôr. Dokonca ani neľutuje, že svoje vzdelanie nevyužíva, ako by mohla. „Je to len malý kúsok toho, čo tvorí človeka, nesmie sa to stať obmedzením. Každý hľadá a skúma, čo v ňom je, čo môže ešte rozvinúť.“ Vnútorné šťastie Prišelkyňa z mesta teda našla to, čo chcela. Vnútorné šťastie. „Teraz moja myseľ nemôže ani produkovať nejakú beznádej. Nechcela by som to, čo sa vo svete deje, podporovať svojou skepsou. Aj preto som tu. Aby som niečo pre svet urobila. Všeličo môžeme načerpať z vesmíru, nemusíme všetko naštudovať, aby sme boli múdri. Žiadne zviera nebehá s knihou, aby vedelo, ktorú rastlinku môže a ktorú nie.”

A ako si Alena predstavuje život ďalej? Či zostane na samote navždy? „Tak ďaleko nepremýšľam. Ale nie je mi tá predstava nesympatická. Lebo žiť na dôchodku v paneláku, tak to nie... Tí, čo chradnú v meste, ani nevedia, že sú energie, ktoré by im pomohli.”

zdroj: https://www.aktuality.sk

 

—————

Späť