Vojna s kozami

19.03.2017 19:00

Kozy sa stali pre nás kľúčovými zvieratami. Väčšinu roka nám poskytujú základné potraviny: mlieko, syry, mäso. 

Čítala som mnoho článkov o tom, aké milé tvory sú kozy. S nadšením sme sa pustili do ich chovu. Ale veľmi skoro prišlo v našom vzťahu s kozami k rozčarovaniu. Je to snáď obojstranné priateľstvo, keď vám vaša „kamoška“ zožerie rastové vrcholce všetkých jedličiek na dvore? Alebo si zahryzne do každej kapusty v záhrade – len raz? Ale z tej kapusty už dospelá kapusta nebude!

Po mnohých takýchto zážitkoch s našimi kozami sa náš pohľad na ne otočil o 180 stupňov: kozy sú zlomyseľné! Ony nejakým šiestym zmyslom vycítia, čo má pre vás cenu a pravdepodobne s myšlienkou: „Nič nemôže byť cennejšie ako ja!“ sa pustia s veľkou chuťou do ničenia vašich kvetín, záhrady, stromov . . .

Aby sme si overili túto našu teóriu, keď boli kozy zavreté v ohrade, doniesli sme im na jedenie konáriky z jedličiek. Po veľmi váhavom ochutnávaní ich nechali ležať na zemi. Zistili, že pre nás nemajú už cenu a tým sa z ich konzumácie vytratil adrenalín.

Po tejto našej zmene pohľadu na „milotu“ kôz sme sa na ne začali pozerať ako na čisto úžitkové tvory. Lenže tým sa pre nás každodenné dojenie zmenilo na vrestling v kozacom ringu. Keď koza zistila, že jej mlieko je pre nás dôležité, odmietla sa nechať dojiť. Snažila sa ujsť, akonáhle v našich rukách uvidela hrniec na mlieko. Keď sme ju po krátkej – prípadne dlhšej – naháňačke chytili, robila drahoty pri dojení. Uskakovala, snažila sa vstúpiť do hrnca, šklbala nohami. Nepomohol ani pamlsok v podobe šrotu. Manžela tieto každodenné zápasy o hlt mlieka tak vytáčali, že pred dojením vylátal kozu hrncom po hlave. Koze to síce nepomohlo, ale frustrácia z nasledujúceho zápasu sa uvoľnila.

Som presvedčená, že kozí národ nejakým zvláštnym spôsobom na seba prevzal naše negatívne charakterové črty ako sú neochota, záľuba v zákernosti, sklony byť netýkavka, závisť – to, čo dostane k jedlu druhá koza, je vždy chutnejšie a to znamená, že koza „šéfka“ (majú svoju hierarchiu!) odoženie od jedla všetky ostatné a sama zbaští všetko, koľko len vládze. Zbytok stádočka sa len závistlivo prizerá a keď je „šéfka“ najedená a majestátne so vztýčenou hlavou odíde od krmiva, môžu sa aj ony vrhnúť na jedlo. Samozrejme, takéto správanie sa neľúbi tým kozám, ktoré majú o sebe vyššiu mienku a preto občas dôjde medzi nimi k meraniu síl. Do takýchto šarvátok sa neradno miešať, zvlášť, ak sú kozy rohaté. V snahe o nastolenie spravodlivosti hrozí, že schytáte aj vy zopár úderom rohami!

Zvláštna kapitola sú kozliatka. Sú to snáď najroztomilejšie zvieratká, aké sa na dvore vyskytnú. Majú nádherné tváričky, modré očká a jemnulinkú srsť. Neboja sa človeka a môžete ich hladkať, láskať do sýtosti – kým nemajú asi tak 1 – 2 mesiace. Potom sa menia na Kozy a vy sa na ne začnete pozerať inými očami: ako na zdroj chutného mäsa. Jedine táto perspektíva donúti chovateľa zniesť všetky ich výčiny, ako napríklad tanec na streche konskej stajne v päťmetrovej výške, schopnosť prejsť cez tú najmenšiu škáru v plote do záhrady a maškrtiť tam, prípadne po odstavení nájsť spôsob, ako sa dostať k matkinmu vemenu a vypiť cenné mlieko.

V tomto období sa z očarujúceho kozliatka stáva tvor, pre ktorého je jediné vhodné miesto mraznička.

Literatúra uvádza, že kozy sú bylinožravce. Naša mnohoročná skúsenosť s ich chovom nás presvedčila, že je to mylná informácia. Koza zožerie všetko: zeleninu, mäso, ovocie, špaky, igelit, konáre . . . Ba dokonca sme boli svedkami toho, ako koza – zrejme v návale agresivity – odšklbla kohútovi pierka z chvosta a zožrala ich.   Samozrejme to prebehlo za búrlivého protestu kohúta.

Pri tomto apetíte kôz sa dá pochopiť, že domorodci v Rumunsku chovali kozy aj na balkóne činžiakov (čítala som kdesi). Kŕmiť ich mohli hocičím a niet nad čerstvé mlieko do raňajšej kávy!

 

Ovce

Ovce sú opakom kôz, čo sa týka charakteru. Stále sa boja. Boja sa iných zvierat, boja sa ľudí, boja sa v noci, boja sa cez deň. Strach je ich prirodzený emočný stav. V tomto kontexte mi napadá, že keď nás Boh v Biblii označuje za svoje ovečky, asi to nemyslí tak romanticky, ako si to my vysvetľujeme.

Prednosťou oviec je to, že nemajú toľko inteligencie, ako kozy. Ak sa koza ocitne pred zavretou bránkou, skúša ju rozobrať, roztvoriť, preraziť a bude to skúšať dovtedy, kým sa jej nepodarí cez ňu prejsť, alebo je tá bránka stopercentne nezničiteľná.

Keď sa vám postaví pred bránku ovca alebo baran, bude tam pred ňou stáť – mlčky alebo s bľakotom – a čakať na zásah vyššej moci, ktorá by bránku otvorila. Nepokúsi sa o nič.

 

Rodeo s baranom

 Nastupovala jar a manžel sa rozhodol, že vyženieme naše ovce na pasienok. Rozhodli sme sa barana na pasienku uviazať, aby nešiel do susedných viníc. 

Ale na to bolo potrebné dať mu najprv obojok. Po dlhšom naháňaní sme konečne barana chytili a dostal okolo šije ozdobu – obojok. Otvorili sme bránu z dvora na pasienok dokorán a snažili sa barana vyhnať von. 

A tu sa prejavila jeho rozhodnosť: nepohol sa z miesta! Tlačili sme ho zozadu, ťahali spredu – nič. Manžela to už rozčúlilo. Pripevnil na baranov obojok reťaz a ťahal ho von z dvora. Baran sa zaťal, spadol na zem a nechal sa po zemi ťahať von za bránku. Keď sme ho konečne dostali za bránu, zavreli sme ju a chceli sme, aby sa postavil a išiel ďalej. Baran mal iný názor na naše snahy. Zostal ležať na zemi. Nechali sme ho ležať na zemi v nádeji, že sa umúdri a vstane. Neumúdril sa. Po čase, naplnenom zbytočným čakaním, sme sa teda rozhodli, že keď nechce byť na pasienku, nech sa vráti na dvor. Znovu sme bránku otvorili, ale baran sa nepohol, ležal ďalej na boku. Neostávala iná možnosť, iba ho zase s reťazou okolo krku ťahať naspäť do dvora! Keď zistil, že sa nachádza na dvore, vyskočil a utekal od nás preč. Narobili sme sa obaja ako kone a výsledok žiadny!

 


Táto sizyfovská robota nás doviedla k osudovému rozhodnutiu: baran sa v najbližších dňoch presťahuje do mrazničky!

—————

Späť