Nový začiatok

09.07.2017 18:59

- Pozri mami, čo som našiel! – ozvalo sa z úst môjho trojročného syna. Boli sme na prechádzke, čo znamená, že som povinne „venčila“ svojho potomka na sídlisku. Okolo nás sa týčili šeredné paneláky, pomedzi ktoré sa občas objavilo niečo zelené, čo sa snažilo v tomto človekom zamorenom prostredí prežiť. A teraz mi môj anjelik ukazoval vecičku, ktorú s nadšením zdvihol zo zeme. Pri pohľade na ten „poklad“ mi prišlo ťažko od žalúdka. V malých rúčkach sa vynímala injekčná striekačka! Moja prvá myšlienka: „Čo ak sa poranil?!“ Upokojila som sa až po dôkladnej prehliadke pokožky na útlych ručičkách. Nikde žiaden škrabanec. Pozrela som sa na chodník, odkiaľ môj drobček zodvihol túto zamorenú vecičku a s hrôzou som zistila, že na zemi sa ich povaľuje niekoľko! Pochádzali zrejme z večernej (alebo nočnej) seansy petržalskej mládeže. Prechádzku na čerstvom vzduchu sme ukončili veľmi rýchlo a po dôkladnom vydrhnutí každého voľného centimetra kože na synovom tele sa vo mne zrodilo rozhodnutie: „Musíme z Bratislavy odísť! Moje deti nebudú vyrastať v tejto ľudskej špine!“ 

 

V rodine nastal čas dlhých rozhovorov. Manžel mal v meste dobré pracovisko, u mňa bola možnosť budovať si po materskej dovolenke kariéru. Byt sme mali dobrý, blízko k centru mesta; priateľov, s ktorými sme sa denne stretávali, nablízku ...  Nebolo to ľahké rozhodovanie. Zmeniť zabehaný životný štýl za niečo nové a neznáme?!

 

Obaja sme pochádzali z Levíc, menšieho mesta na juhu Slovenska. V Leviciach sme mali síce veľa príbuzenstva, dokonca aj manželových rodičov, ale čo ak sa nám nepodarí uchytiť sa? Čo ak raz nám deti budú vytýkať, že sme sa odsťahovali z hlavného mesta? Veľa argumentov bolo pre aj proti.

 

Až napokon rozhodol ďalší zážitok.

Boli sme v Leviciach u svokrovcov a večer sme išli aj s deťmi na prechádzku po meste. Na pešej zóne bolo málo ľudí a naše deti pobehovali vedľa nás po ulici. A znovu to bol syn, ktorý zrazu zvolal:

- Mami, ja sa vôbec nebojím!

A vtedy mi došlo: v Bratislave sme si nemohli dovoliť nechať ich pobehovať po ulici. Na sídlisku sa skrývali pre nich hrozby v podobe odpadkov, psích exkrementov, cyklistov, kolobežkárov ... a na pešej zóne v centre by sa rýchlo stratili v dave, ktorý tam večne prúdi.

 

A bolo rozhodnuté: sťahujeme sa!

Naším snom sa stal život v prírode a s prírodou. Získali sme takmer hektár pozemku v extraviláne. Bez elektriny, vody, plynu, kanalizácie. Na mieste, kde doslova líšky dávali dobrú noc. Bola to síce len oráčina, ale v našich predstavách tam už stál dom, maštale, rástli stromy, kríky, zelenala sa záhrada, pobehovali zvieratá. A aj keď sme ešte pár rokov bývali v paneláku v Leviciach, pomaly sme uskutočňovali svoj sen.

 

Manžel a ja – bez pomoci druhých ľudí – sme začali meniť naše sny na skutočnosť. S minimálnymi nákladmi sme si postavili drevený dom na spôsob škandinávskych domov. Keď sme dorobili dve spodné miestnosti, povedali sme si, že v lete vyskúšame v nich bývať. Podmienky boli bojové: kúpeľňa sa dorábala za chodu, deti síce mali svoju izbu, ale my dvaja sme spali na sedačke v obývačke, ktorá je spojená s kuchyňou.

 

Keď začal školský rok, nechcelo sa ani nám ani deťom vracať do činžiaku. A keďže k nám nevedie žiadna asfaltka, len poľná cesta, k denným povinnostiam pribudlo vozenie detí do a zo školy, na krúžky. Ale to, čo sme získali bývaním v prírode, ďaleko prevyšovalo tieto drobné problémy.

 

Keď začali jesenné pľušte, zistili sme, že gumáky sú pri takomto spôsobe bývania absolútne nevyhnutné. Práce na dvore v jesenných dňoch boli spojené s mliaganím blata, hnoja. Lebo popri našom bývaní sme postupne „zbúchavali“ dokopy aj kuríny, maštaľky a iné drobné búdy, v ktorých sa nám postupne zabývali naše zvieratá: sliepky, kačky, kozy, ovce, psy a mačky. Zajace nám hneď na začiatku našej chovateľskej éry roztrhali túlavé psy.  Neskôr začali na zvieracom dvore účinkovať aj líšky. Zistili, že máme čerstvú kuracinu a kačacinu a sú našimi pravidelnými a nevítanými odberateľmi doteraz.

 

Obavy z presťahovania sa boli neopodstatnené. Manžel sa uchytil v meste ako remeselník. Ja som zostala ešte s deťmi doma a pomohla som im rozbehnúť sa v škole, čo prinieslo svoje pozitívne ovocie.

 

Už niekoľko rokov bývame na našej farme a doteraz máme pocit, že sme na dovolenke. Je to iná kvalita života, neporovnateľná so životom v meste. Na tento nový životný štýl - život v prírode a s prírodou - sme si rýchlo zvykli. Deti si našli nových priateľov a dospeli. Obavy z výčitiek z ich strany boli zbytočné. Aj keď sme s nimi často chodievali do Bratislavy k starým rodičom, vždy bola úľava vrátiť sa na našu farmu.

 

Náš dom je obklopený už vysokými stromami, na pasienku sa pasú popri drobnom stáde aj kone a veľký pozemok, ktorý bol voľakedy oráčina, kypí životom.

 

Levice sú pokojné mesto s veľmi pohodovou atmosférou. A v okolí mesta sa nachádzajú nádherné miesta, ktoré sa oplatí navštíviť: chránená krajinná oblasť Horša, Štiavnické vrchy, kam chodíme zbierať hríby, kúpele – Santovka, Margita-Ilona, sú tu nádherné zákutia Hrona, kde si človek oddýchne a uvoľní sa.

 

Našli sme tu svoj nový domov a nikdy, ani jediný raz sme neľutovali, že sme sa rozhodli zmeniť svoj životný štýl. Žijeme s prírodou, vnímame a preciťujeme zmeny ročných období, zmeny počasia. Môžeme sledovať jarné prebúdzanie sa stromov, rastlín; počas teplých letných nocí dlho sedíme pri ohnisku vonku a načúvame nočné zvuky, sledujeme hviezdami posiatu oblohu.

 

Je nádherné na jeseň sledovať, ako sa príroda pripravuje k zimnému spánku a keď príde čas a všetko prikryje biela žiarivá snehová perina, cítim vo svojom vnútri pokoj. V kuchyni rozvoniava varené víno, v krbe plápolá oheň a my môžeme plánovať, ako a čo urobíme nové, keď začne jar.

 

—————

Späť