Nesplnené sny

20.08.2017 16:10

Nie je to spôsobené iba aktuálnou farmárskou vlnou, valiacou sa na nás z televízií – niektorí ľudia túžia po živote v tesnom kontakte s prírodou bez ohľadu na aktuálne trendy. Chcú ujsť pred mestským zhonom a stresom, otravnými susedmi a nezmyselnými povinnosťami. Sú presvedčení, že v tichu a v dostatočnej vzdialenosti od civilizácie nájdu vnútorný pokoj, radosť a tiež čas na svojich najbližších. S podobnými predstavami odchádzala bývať na samotu aj Ivana s rodinou.

„Na strednej som mala spolužiačku, ktorá žila na malej farme na konci dediny. Veľmi rada som k nej chodila, a pritom sme sa nezvykli vyvaľovať niekde na gauči a neriešili sme dookola frajerov a diéty, ako zvykli ostatné dievčatá v našom veku. Jej mama nám často dala na starosť nejaké drobné práce, lúpali sme hrach, čistili zajačníky, no mne to neprekážalo. Mala som rada atmosféru toho miesta, cítila som sa tam omnoho lepšie ako v paneláku, v ktorom som bývala.

Už vtedy som vedela, že jedného dňa chcem bývať na dedine, najlepšie v úplnej izolácii na samote, no ešte niekoľko ďalších rokov som obývala stiesnené byty. Dokonca po svadbe sme spoločne s manželom bývali v trojizbovom byte s jeho mamou. Na vlastné bývanie sme v tom čase nemali peniaze, a ja mám dvoch mladších súrodencov, takže u nás doma boli podmienky ešte horšie. Keď som po troch rokoch otehotnela, začali sme konečne riešiť bytovú otázku. A veľmi skoro sme sa s Petrom zhodli, že radšej, ako by sme mali kupovať predražených pár metrov štvorcových v obrovskej ľudskej králikárni, kúpime si starší domček niekde na vidieku.

Niekoľko týždňov sme hľadali, ujasňovali si požiadavky a nároky a vtom to prišlo – objavili sme dom snov. Videla som v tom najmä svoje sny, no Petrovi sa tiež pozdával. Dom sa nachádzal na mieste vzdialenom asi štyri kilometre od najbližšej dediny, približne dvadsať kilometrov od mesta. Všetko potrebné ostávalo relatívne blízko, no domček bol uprostred lesov, takže poskytoval vytúžený pokoj v lone prírody.

Trvalo nám dva roky, kým sme dali dom do takého stavu, aby v ňom bolo možné bývať s malým dieťaťom. Nasťahovali sme sa v lete a prvých pár mesiacov bolo skutočne úžasných. No potom prišla zima, ktorá inak ani nebola taká tuhá, no hore v kopcoch nám dala riadne zabrať. Nepriechodné cesty, problémy s kúrením, neustále chorá dcérka a nakoniec nás začala navštevovať aj vyhladnutá lesná zver. No postupne som si zvykala aj na to. Nerobila som paniku, veď to bolo bývanie takmer v divočine, po ktorom som vždy túžila.

Keď dcérka začala chodiť do škôlky, s Petrom sme si povedali, že skúsime aj naďalej žiť z jeho príjmu a ja ostanem doma. Aby sme aspoň nejako zmiernili výdavky, začali sme budovať malé hospodárstvo, o ktoré som sa starala. Chovali sme hydinu, kozy, v záhradke som vysadila aspoň základnú zeleninu. Spočiatku ma to veľmi bavilo, a tak sme boli čoraz odvážnejší a zanedlho sme na pozemku mali menšiu farmu. No starostlivosť o zvieratá a záhradu zaberala čoraz viac času. A pomocná ruka chýbala. Dom si tiež stále vyžadoval menšie či väčšie opravy, no Petra to nezaujímalo. Priznávam, že v jednom období sa mi to vymklo z rúk a manžela ani dcéru som celé dni skoro vôbec nevidela. No ak by mi Peter aspoň trochu pomáhal, mohlo to vyzerať inak.

Odišli sme z mesta, aby sme si užívali pokoj a voľnosť, no miesto toho sme žili možno ešte vo väčšom napätí a nervozite. Úplne sme sa odcudzili, ak sme sa v priebehu dňa vôbec videli, vždy sme sa pohádali. Peter čoraz častejšie ostával v meste, prespával u mamy, možno u milenky. Neviem, nikdy som po tom nepátrala. Dôležitejšie bolo, aby som priznala, že to bol omyl, že na bývanie na samote sme neboli pripravení. Predstava života, z ktorého sú takmer úplne vylúčení ostatní ľudia, síce niekedy môže byť pekná, no nie je to ľahké. Človek neustále zápasí s prírodou, so zlyhávajúcou technikou, s nefunkčnou komunikáciou a nepochopenou osobnosťou svojho partnera.

Po piatich rokoch sme sa vrátili späť do mesta. Dcérka išla akurát do prvej triedy, pre ňu bolo oveľa výhodnejšie a lepšie žiť v meste. A my s Petrom sme začali dávať dokopy naše manželstvo. Ešte stále to nie je celkom v poriadku, no ak sa nám to podarí, jedného dňa možno znova odídeme na vidiek. Budeme na dôchodku, ja budem pestovať bylinky, Peter bude chodiť so psom do lesa na huby. A najmä dovtedy obmedzíme podobné romantické predstavy, všetko si dopredu dôkladne rozmyslíme a budeme sa viac rozprávať,“ uzatvára skúsenosťami poučená Ivana.

zdroj: https://diva.aktuality.sk

—————

Späť