História obliekania

23.10.2017 13:18

Hlavným účelom oblečenia je ochrana ľudského tela pred vonkajšími vplyvmi: pred mrazom, horúčavou, atakovaním zo strany hmyzu, agresívnymi dotykmi jedovatých rastlín – keďže človek je jediný tvor zo zvieracej ríše, ktorý nie je pokrytý srsťou. Časom odievanie nadobudlo aj náboženský rozmer. Nahota v „civilizovanom“ svete bola po dlhé stáročia tabu. V západnom svete sa až do 20. storočia málokedy stalo, že by manželia z vyšších spoločenských vrstiev vôbec zazreli svojho partnera úplne nahého. Rovnako znie možno neuveriteľne, že až do roku 1936 sa v niektorých prudérnejších častiach Spojených štátov nesmeli nielen ženy, ale ani muži kúpať s odhaleným hrudníkom.

Všetky zmeny v obliekaní, ktoré nemajú nič spoločné s jeho pôvodnou prvotnou ochrannou funkciou, sa dajú nazvať módou. Odev pravdepodobne veľmi skoro začal svojho nositeľa charakterizovať a vypovedal o jeho spoločenskom postavení, majetku alebo vplyve. Šaty sú tak najviditeľnejším prejavom človeka v hierarchickom rebríčku: napríklad rímski cisári ako jediní mohli nosiť purpurové tógy, ktorých farbenie na vytúžený odtieň bol pomerne drahou záležitosťou. 

Kožuch zo soboľa mohli zas vďaka dekrétu anglického kráľa Henricha VIII.  nosiť len šľachtici, ostatným spoločenským vrstvám bola vzácna kožušina zapovedaná. Francúzsky kráľ Ľudovít XIV. Slnko kvôli svojej 163 centimetrov vysokej postave nosil topánky na úctyhodnom 13-centimetrovom podpätku, ktorý bol nafarbený načerveno a ozdobený kresbou slnka. Žiadny príslušník jeho dvora nesmel mať podpätok vyšší než on sám. 

Ďalšou funkciou odevu je premena ľudského tela do spoločensky požadovaného ideálu, ktorý sa s dobou mení: napr. kým posledných päťdesiat rokov nie je veľké ženské pozadie preferované, vo viktoriánskej dobe si ženy zadok opticky zväčšovali poduškami; v 10. storočí si ženy vypchávali dokonca aj brucho, o čom svedčí maľba flámskeho majstra Jana van Eycka - pôvodne mali kunsthistorici dojem, že na obraze s názvom Manželia Arnolfiniovci je zachytená tehotná žena. Až dnes sa začínajú prikláňať k názoru, že v tejto dobe by sa žena nenechala zvečniť v inom stave. Jej zelená róba je podľa dobovej módy na bruchu vypchatá.

Inokedy sa zas pomocou špicatých topánok, ktoré nosili dandyovia v 12. storočí umelo predlžovala noha – veľká noha bola totiž znakom vyvinutej mužnej sily. Ženská nôžka zase mala byť čo najmenšia – šľachtičné nosili mnohokrát príliš malé a tiež príliš zdobené topánky, ktoré znemožňovali chôdzu. Napríklad na dvore Ľudovíta XIV. bol pre každú ženu pripravený sluha s nosidlami, aby ju vyniesol do paláca.

Reč látok a reč farieb
Odievanie podľa módy nám umožňuje, aby sme sa cítili sebavedomejšie. Krásu a funkčnosť oblečenia určovala látka – jej kvality, farba – a strih. Prvým materiálom, ktorý si na seba naši predkovia obliekali, bola kožušina – je pevná, jemná a ľudské telo dokáže 

zahriať. Túto jej poslednú vlastnosť oceňovali nielen pravekí ľudia ale aj vyzdobení šľachtici v neskorších storočiach. Napríklad vo veľkých sálach Versailles za Ľudovíta XIV., ktoré boli v tej dobe 

stelesnením luxusu, bývala taká zima, že víno v pohároch počas hostín zvyklo zamŕzať.

Kožušina zo vzácneho zvieraťa (soboľ, ocelot) signalizovala bohatstvo, na rozdiel od bežnejších kožúškov z králika alebo veveričky. Počas kolonizácie Afriky prišli zase do módy kožuchy z levov a leopardov, ktoré by si dnes na seba nikto nevzal.

Niekedy v priebehu ľudskej histórie sme sa naučili vyrábať látky z rastlín, ale aj zo živočíšnych produktov – napr. hodváb, kašmír …. Bol vynájdený tkáčsky stroj (najstarší nález je starý cca 7000 rokov p.n.l. a bol nájdený v dnešnej tureckej Anatolii) a tým sa začala éra skrášľovania a manifestovanie príslušnosti k tej-ktorej spoločenskej vrstve.

Aj látky, podobne ako kožušiny a kože, majú symbolický význam: drahé látky ako hodváb a zamat nosila šľachta, ktorá si to mohla dovoliť, na rozdiel od bavlny, ktorá bola relatívne lacná. Vďaka bavlne pestovanej v Indii, vtedajšej britskej kolónii, prosperovala napríklad Veľká Británia.

Moc britského impéria však nestála len na bavlne, ale aj vlne, ktorá tvorila základ nesmierneho bohatstva Tudorovcov a kráľovnej Alžbety I. Z vlnených látok má svoje špecifické postavenie kašmír z pakistanských kôz – symbolom kvality bol kašmírový šál taký tenučký, že ho bolo možné prevliecť prsteňom. Podobne ako kašmír patrí medzi drahocenné materiály aj hodváb. Kukly priadky morušovej prepašovali už v roku 550 v dutých bambusových paliciach dvaja mnísi z Číny do Konštantínopolu.

Farbenie

 Od konca 19. storočia potom s rozvojom chemického priemyslu vznikajú aj syntetické materiály – viskóza v roku 1894, nylon tesne pred druhou svetovou vojnou a polyester v roku 1953. Kým v roku 1960 tvorili umelé materiály iba 22 % svetovej produkcie, v 21. storočí je to celých 58 %. 

Rovnako ako materiál o svojom nositeľovi vypovedá aj farba odevu. Látky sa väčšinou farbili prírodnými odtieňmi, preto výrazne farebný odev symbolizoval urodzenosť a bohatstvo. Symbolom vysokého spoločenského postavenia pred francúzskou revolúciou boli tiež svetlé púdrové odtiene, ktoré mala v obľube Mária Antoinetta – svetlé látky boli na údržbu náročnejšie než látky v sýtych farbách. Až s vynálezom anilínových farieb v 19. storočí sa modrý alebo červený odev rozšíril medzi najširšie masy.

19. storočie prinieslo aj jednu zásadnú zmenu: muži prestali nosiť farebné oblečenie pripomínajúce chvost páva a začali sa obliekať do tlmenejších farieb, napríklad do čiernej. Tá bola nakoniec už v roku 1528 pre svoju neutrálnosť odporúčaná ako vhodná farba pre talianskych diplomatov.

V 20. storočí sa ustálila aj spätosť farieb s pohlaviami: ružová pre dievčatká a modrá pre chlapcov. Modrá farba bola pôvodne spätá s nebesami a Bohom, išlo tiež o farbu Panny Márie. Chlapci do nej boli odievaní pôvodne preto, aby ich ochránila pred zlom a diablom. Ružová – vďaka svojej príbuznosti s kráľovskou červenou – bola tiež chlapčenskou farbou ešte v 19. storočí, neskôr kvôli asociácii s lístkami ruže bola zvolená za farbu jemných dievčat.

 

—————

Späť