Domáci maznáčikovia

19.03.2017 19:10

Každý človek si v živote zrejme dával jednu dôležitú otázku: Budem mať psa/mačku/myšku . . .? Ľudia prirodzene túžia po vzťahu so zvieratkami. Dávajú nám svoju lásku, pozornosť, vernosť.

Keď sme začali plánovať našu farmu, prirodzene sa táto otázka vynorila aj v našej rodine. Áno, chceme zvieratá – hydinu, kozy, ovce ale bývať so zvieratami v jednom byte?! Zdalo sa mi to nevkusné a nehygienické. V Bratislave sme mali morské prasiatko, ale to bolo malé zvieratko, ktoré si nevyžadovalo veľa starostlivosti – čistiť klietku a kŕmiť. Ale taká cica alebo psík potrebujú veľa starostlivosti. Chcú mať vo vás spoločníka, priateľa na hranie, na ľúbenie sa. Dlho som odmietala pripustiť, že by sme mohli mať takéhoto člena domácnosti. Až raz sa hranica prelomila.

Manžel raz večer prišiel domov so širokým milým úsmevom a hneď sa obrátil na deti.

- Pozrite sa, čo som vám doniesol! – a spod košele vytiahol dve malé mačiatka. Boli rozkošné. Ich majiteľ sa ich chcel zbaviť a manžel im vlastne zachránil život. Ak ste už videli malé mačiatka, tak viete, že patria k najroztomilejším zvieratkám na zemi. Ich nádherné zvedavé očká, neisté krôčiky a hebká srsť z nich robí neodolateľné tvory. Samozrejme, že sme ich nedokázali vyhodiť. Zostali u nás a mne pribudla starostlivosť o dve  síce bezbranné ale o to zvedavejšie bábätká. Celý deň naháňali neviditeľného nepriateľa, hrali sa na útok, ústup a večer unavené zaliezli do tých najneuveriteľnejších skrýš – do šatníka, do práčky, do postele . . .

Keď nám mačiatka vyrástli, osamostatnili sa. Kocúrik Miško sa dal na dráhu samostatného lovca a postupne, ako si rozširoval svoj rajón, mizol nám z dohľadu. Až prišiel čas, keď sme ho už viac nevideli. Cilka – mačička – bola tá menej inteligentná. Zomrela nám na dvore po tom, ako ju chňapol a zranil pes v chotári.

Bolo nám za nimi smutno, hlavne deťom, ale odpadla mi jedna starosť a celkom mi to vyhovovalo. Až do chvíle, keď nás jedna staršia pani nepoprosila, či by sme si neosvojili jej psíka. Ona sa nemôže o neho starať kvôli zlému zdravotnému stavu a o nás vraj počula, že máme radi zvieratá. Bola som rozhodnutá odmietnuť jej návrh až do chvíle, keď Bobi vošiel do našej obývačky. Pozreli sme sa na seba a bola to láska na prvý pohľad. Bobi vedel od prvého okamihu, že patrí do našej rodiny a mne bolo tiež jasné, že tento psík zostarne u nás. A tak sa naša rodina rozšírila o ďalšieho člena. Bobenko je náš miláčik, náš rohlíkový havo. Rohlíček uprednostní pred akýmkoľvek jedlom. Je pozorný, vnímavý a nevadí nám ani to, že chrápe ako stokilový chlap. Obohatil náš život a nikdy sme neľutovali, že sme si ho zobrali (a myslím si, že ani on).

O rok nám pribudol ďalší psík, ale tentoraz je to strážny pes. Spí vonku, breše, zaháňa ovce a kozy, ľúbi kosti – jednoducho je to pes. Naši dvaja psíci – Bobi a Andy – nemajú medzi sebou najlepší vzťah. Vychádzajú spolu dobre len vtedy, keď sa objaví spoločná hrozba: keď my odídeme z domu a oni ostanú sami doma. Vtedy svorne sedia buď na terase alebo pri bráne a spolu dúfajú, že páni sa snáď zase vrátia.

—————

Späť


___________________________________________________________________________________________________________________

Kocúr prednáša zvieratkám o nehodách na ich dedine: 
- Minulý rok bolo u nás neopatrnými vodičmi zranených 28 mačiek... Mohla by tá myš tam vzadu láskavo prestať s tým potleskom?!