Deň na farme

19.03.2017 11:09

Slnko len opatrne vykúka spoza obzoru a človeka ešte premáha ten najsladší spánok, keď nám pomaly do vedomia prenikajú tlmené údery: „Buch! Buch!“ Rozum okamžite analyzuje tento zvuk a do nášho vedomia vyšle informáciu: „Kone kopú do dverí stajne – treba ich nakŕmiť!“

Spánok-nespánok treba vyliezť z postele a obliecť sa: pyžamo dole, oblečenie do hnoja na seba, natiahnuť gumáky a začína ranná smena.

Prvé sú na rade kone – z praktických dôvodov. Sú najväčšie a keby začali silou vymáhať jedlo, museli by sme opravovať dolámané stajne. Takže koníky dostanú svoje raňajšie granule a idú na pasienok.

Voľakedy pred technickou érou boli ľudia odkázaní len na konskú silu. Kone slúžili na prácu aj na cesty. Zrejme vtedy sa u ľudí vyvinul ten symbiotický vzťah ku koňom: Kôň je to zviera, ktoré mi uľahčuje život! Preto sa majitelia koní o svoje kone starali s láskou a pochopením.

Chovať koňa dnes je vecou záľuby – priam koníčka.

Je to krásne zviera a vašu starostlivosť dokáže oceniť. Koník nemá rád samotu. Pokiaľ nie sú aspoň dvaja alebo sa mu nevenujete niekoľko hodín denne, bude trpieť a vy si zarobíte na problémy. Kôň, ktorý sa nudí, dokáže vymyslieť a vyrobiť veľké nepríjemnosti: preliezť plot (pokiaľ nie je pod elektrinou), vliezť do priestoru, kam by sa za bežných okolností nevtesnal, otvoriť a zožrať vedro obilia – po čom nasleduje zákrok veterinára a nádej, že kôň takýto obed prežije – a podobné nezbedy.

Keď sú už kone na pasienku, musíme im naplniť kŕmitka senom alebo trávou. Seno treba zháňať od tých, ktorí ho predávajú – čo ide do peňazí a trávu musíme kosiť – čo zaberá hodne času. Potom ešte naplniť kaďu čistou vodou a môžeme obrátiť svoju pozornosť k ďalším zvieratám.

Na rade je hydina. Slepičky už stepujú pred zavretými dvierkami v kuríne a zrejme si predstavujú raňajší dvor plný chrobáčikov a dážďoviek. Aspoň budia ten dojem, pretože keď im otvoríme dvierka, nastane hromadný beh na dvor a každá slepička prehľadáva zem pod trávou.

Kačičky vyťahujú zo zeme dážďovky a často sledujeme, ako dve kačky ťahajú zo zeme tú istú dážďovku ale z dvoch koncov. Chúďa dážďovka.

Posledné z hydiny vyťapkajú husi. Keď káčer zbadá gunára, začnú grécko-rímske zápasy na dvore. Raz vyhráva gunár, inokedy káčer, ale vždy po nich ostane na zemi plno peria. Zázrak, že ešte nejaké perie na sebe majú.

 S hydinou ráno nie sú problémy. Stačí im nasypať zrno, nachystať čistú vodu a ide sa ďalej.

Na radu prichádzajú miláčikovia – zajačiky a morské prasiatka. Sú to tie najmilšie tvory, ktoré na farme nájdete. Keď k nim ráno prichádzame s jedlom, pištia a pískajú. Ich radosť z príchodu jedla je tak veľká, že niekedy je problém medzi ne vojsť. Všetky stoja pred dvierkami voliéry, kde žijú a musíme ich nohami poodsúvať, aby sme mohli vojsť a nakŕmiť ich.

Keď dostanú svoju trávu, seno, ovocie či nejaké iné jedlo, čupnú si doprostred toho a jedia, a jedia, a jedia ... kým je čo.

Na záver raňajších prác ostávajú kozy. Aj keď mnohí chovatelia na ne nedajú dopustiť, ich hlavnou črtou je arogancia a egoizmus. Či dostanú jesť seno alebo trávu pokiaľ je to možné, vylezú na ňu a tak ju konzumujú. Ale iba do chvíle, keď sa niektorá koza na tú kopu vyšpiní. Potom to už viac nebudú jesť a začnú sa hlasným mečaním dovolávať ďalšej dávky.

Za tie roky, čo ich chováme, sme vyskúšali veľa spôsobov, ako zabrániť takémuto znehodnocovaniu potravy. Všetko fungovalo len chvíľku. Kozy majú celé dni na to, aby našli slabinu kŕmitka. Buď na nej dolámu rebrenie, buď rozoberú celú konštrukciu, prípadne dovtedy budú tancovať na poklope kŕmitka, kým sa nezlomí. Stalo sa nám dokonca už aj to, že celá veľká koza sa nasúkala do kŕmitka a nevedela von. Museli sme kŕmitko rozobrať my, aby sme ju odtiaľ vytiahli.

Kozy zásadne chcú jesť to, na čom vám najviac záleží. Musia mať nejaký receptor, ktorým vycítia, čo je pre vás cenné. Pokiaľ sa im podarí vďaka našej chybe dostať sa na náš pridomový dvor, vyberú si na ochutnávanie len tie rastliny, ktoré sú najcennejšie: odhryznú vrchol malej striebornej jedle, zahryznú do kapusty – do každej a len raz, odhryznú žiariace ozdobné kvety ...

Ak sa vám podarí kozu skrotiť, máte doživotného kamaráta. Ale nie každá koza je prístupná vytvoriť si vzťah s ľuďmi. Mali sme kozy, ktoré sa narodili u nás, chovali sme ich od mala a napriek tomu nemali radi našu blízkosť. Ale mali sme aj také kozičky, ktoré sa radi zdržovali pri nás. Aj naša terajšia koza Linda patrí medzi „kamošky“. Keď sme na hospodárskom dvore, vyhľadáva našu spoločnosť. Sleduje, keď sa rozprávame, pýta si dobrotky. Jediné, čo nemá rada, je akt dojenia. Má veľa mlieka, ľahko sa dojí, ale nemá to rada. Dvíha pri dojení nohu alebo vymýšľa iné spôsoby, aby nás donútila nechať ju na pokoji.

Extrémne prítulný bol náš capko menom Ciling. Bral nás ako seberovných a tak sa aj správal. Raz ho naháňal veľký baran a on sa pred ním chcel schovať za môj chrbát. Akurát nestihol včas ubrzdiť, keď sa ocitol za mnou a vďaka jeho veľkej sile násobenej behom som po jeho náraze letela vzduchom asi 1,5 m a dopadla do blata.

Bol skutočne veľký a náš dvor bol pre neho malý. Darovali sme ho známemu do Horše. Posledné správy o ňom boli také, že v Horši na námestí terorizuje obyvateľov, ktorí prichádzajú autobusom domov. Strká pysk do každej igelitky a vyťahuje odtiaľ nákupy.

 

Toto sú základné práce hneď zrána. Potom ešte nasleduje čistenie dvora od trusu, čistenie stajní, kŕmenie a čistenie zvierat, ktoré sú z nejakých dôvodov v karanténe – buď sedia na vajíčkach, sú choré, starajú sa o malé ...

Tým sa raňajšia smena končí a my sa môžeme prezliecť do čistého a sadnúť si k raňajkám.

Ďalšie práce sa týkajú zabezpečenia nášho pohodlia a stravovania: práce v domácnosti, ktoré pozná každá žena, práce v záhrade, kosenie trávy, údržbové práce okolo domu, príprava dreva na kúrenie a teplú vodu a ďalšie roboty, ktoré sa vždy odniekiaľ vynoria.

Podvečer znovu prichádza čas zvierat. Všetky treba pripraviť na noc. Nachystať im vodu, jedlo a keď ich zavedieme, zaženieme alebo samé zájdu do svojich domčekov, musíme ich zabezpečiť pred škodnou: líškami, psami a zlodejmi. A keď už je každé zvieratko v bezpečí, máme konečne čas aj pre seba.

Možno sa pýtate, aký zmysel má takýto spôsob života?

Kľúčovým slovom pre odpoveď je POKOJ. Nám takýto život priniesol pokoj, vytesnil stres a nepríjemný pocit súťaženia so svojím okolím. Ak celý deň myslíte na potreby tých, ktorí sú na vás odkázaní, prestanete sa zaoberať tým, kam ide sused na dovolenku, aké nové auto chcete, ako je sedačka opozeraná, kde zobrala kamoška peniaze na značkovú kabelku, kto ma zase predbehol pri povýšení v práci ....

 

 


Zistili sme, že život na farme nám určite neprinesie peniaze, ale priniesol nám modrú oblohu, spev vtákov, majestátne stromy, ktoré nám vyrástli na bývalej oráčine, desiatky žiab v malom jazierku – dokonca tento rok sa objavili aj užovky – jednoducho: máme bohatý život.

—————

Späť