Bývanie na lazoch

20.08.2017 15:57

Mladí ľudia z celého Slovenska vymenili život v meste za lazy pri Zvolene dobrovoľne a v rázovitom kraji s neľahkými podmienkami sa rozhodli žiť. Nie ako víkendoví návštevníci, ale natrvalo.

 

Na Zaježke

Život na lazoch je pekný i drsný zároveň. Úchvatná panoráma, krásna príroda, farby a vône lesov očaria na prvý pohľad. Kto tu však chce žiť dlhodobo, spozná aj drsnú tvár života na samote.

„Chodil som sem už predtým, ale vždy som odchádzal. Pamätám si, keď som sem potom prišiel s tým, že tentoraz neodídem, že už sa nevrátim do mesta, kde toľko vecí berieme ako samozrejmosť. Bol to existenciálny šok,“ spomína s úsmevom Juro Hipš. V Zaježovej žije osem rokov. Či skôr na Zaježke, ako domáci familiárne volajú lazy nad dedinou Pliešovce. Všetko sa začalo v deväťdesiatych rokoch minulého storočia, keď Zaježovú s niekoľkými pôvodnými usadlosťami našli prví „objavitelia“.

Počas rokov mnohí prišli, ale aj odišli. Niektorí vydržali. Opravili staré drevenice alebo postavili nové. Tak ako Juraj. Vyštudoval filozofiu a k ekológii mal vždy blízko, iné však bolo natrvalo opustiť Bratislavu. Rýchlo zistil, že na veľkolepé rozjímanie o zmysle života nebude veľa času.

„Vždy ma to tiahlo k prírode, ale boli to skôr také reči v kaviarni v meste. Potom, keď prišla dcéra, sme sa s manželkou rozhodli, že sem prídeme nastálo. Môžem zodpovedne povedať, že za celé tie roky, odkedy tu žijem, ešte som sa ani chvíľu nenudil,“ smeje sa.

Najmä drina

Roboty je vždy dosť. Nielen okolo domu, ale najmä v zime - sneh sa tu drží dakedy až do apríla. Hlavné cesty síce odhŕňa dedinský traktor, ale pri kalamite sa dolu do dediny nedostanete aj niekoľko dní. Klasické zamestnanie v meste nehrozí, škola je vzdialená niekoľko kilometrov. Pre trinásť tunajších detí tu funguje málotriedka.

V triede stoja vysoké kachle, na priedomí školy ležia polená. Tretiak Tomáš, ktorý chodil predtým do bratislavskej školy, hovorí: „Je to tu lepšie ako v meste, aj väčšia zábava, ani nás nie je toľko v triede.“ Za romantikou je však drina. Starú školu bolo treba najprv opraviť. A polienka pred školou sú síce naukladané pekne, ale najprv ich bolo treba narezať, doviezť a narúbať. Rodičovské združenie preto trvá aj pol dňa a okrem bežných vecí sa riešia praktické problémy.

„Všetkému treba venovať čas. Nedá sa to robiť tak, že by človek pracoval v normálnom zamestnaní od ôsmej do piatej a deti medzitým kamsi odložil. Treba sa aktívne snažiť, a to je asi ten hlavný rozdiel,“ hovorí Juraj. Lazníci teraz dúfajú, že avizované školské „reformy“ namierené aj proti málotriedkam nezlikvidujú to, čo si sami prácne urobili.

Samozrejmosťou nie je ani teplá voda, elektrinu majú zo slnečných kolektorov. Šetrnosť je nevyhnutnosťou na každom kroku. Navyše, peňazí nie je nikdy nazvyš, všetko, čo sa dá, sa recykluje. Niektorí pracujú v neziskovej organizácii, ktorú vedie Juraj, iní si privyrábajú, ako sa dá - vyučili sa kachliarstvu i tesárčine.

Vytvoriť zo starých, opustených usadlostí nové bývanie stálo množstvo odrobených rokov a svojpomoc je nevyhnutnosťou. „Často je to z núdze cnosť,“ komentuje Juraj. Ako keď napríklad dostali do daru okná pre vzdelávacie centrum. Lež bez rámov. Poradili si - okná zakomponovali do stien bez rámov. A steny? Tie sú hlinené, iné sú zas zo slamy. Alternatívne spôsoby bývania sú síce ekologickejšie, no po zarátaní množstva práce rozhodne nie lacnejšie ako bežné prefabrikáty.

Každodenná drina za tie roky odradila mnohých. Aj preto si môžu zelenáči najprv na vlastnej koži vyskúšať, či na to majú, v chalupe so slamenou strechou a s jedinou izbou, ktorá slúži ako adaptačný dom.

Podobne to funguje aj na najvyššie položenom laze Sekier, kde chodia na skusy mladí ľudia z celej Európy. Základ je prežiť všetky ročné obdobia. Ani to však nemusí byť záruka, že vydržia. Rozdiel je, keď sa človek rozhodne zostať natrvalo, prídu deti a starosti bežného dňa.

Namiesto atómky

Na ďalšom z lazov - Podsekieri - býva jeden z najstarších novousadlíkov Miro Kašiak. Prišiel pred vyše osemnástimi rokmi, dnes býva v dome, ktorý si postavil, so ženou Hankou a štyrmi synmi. Náročné to bolo podľa neho hlavne na začiatku.

Miro vyrastal v meste a nemal žiadne skúsenosti so životom na lazoch. Prišiel sem rovno zo školy, kde sa učil samé abstraktné veci ako programovanie databáz a riadenie atómovej elektrárne.

„Uvedomil som si, že mi chýbajú základné znalosti, že som na každom kroku závislý od spoločnosti a chcel som jednoducho skúsiť niečo iné,“ spomína. Odvrátenou stranou sú praktické veci, ktoré potrebuje človek v dvadsiatom prvom storočí. Hoci toho nie je veľa, sebestačnosť nebude nikdy úplná a všetko stojí peniaze.

So zamestnaním je však problém, Hanka pracuje ako mobilná zdravotná sestra. Skromnosť je preto nielen životným krédom, ale aj nevyhnutnosťou. Avšak pohľad, aký sa Mirovej rodine núka z obývacej izby na doliny, lúky a lesy, pretromfne akýkoľvek televízny program.

Rôznorodosť

Novousadlíci dnes tvoria polovicu zo stopäťdesiatich obyvateľov lazov. Ich pohnútky aj osudy sú rôzne. Niektorí dali zbohom civilizácii, žijú odlúčene na samotách v najjednoduchších podmienkach a odmietajú komunikáciu s vonkajším svetom vrátane novinárov. Pri tunajších vzdialenostiach sa s ďalšími lazníkmi vidia sotva raz za pár týždňov.

Iní, ako Juraj, propagujú otvorenosť a nebránia sa mobilným telefónom ani internetu. „Zo začiatku sme to brali dosť vážne. Ale zámerom nie je sektárske uzatváranie, naopak, byť otvorený a hovoriť ľuďom, o čo nám ide,“ vysvetľuje Juraj. Kedysi sa musel štverať hore na kopec, aby chytil signál na mobilný telefón. V práci preto robil na polovičný úväzok.

„Tí, čo sa chcú odpojiť od moderných technológií, majú môj obdiv, ak sa nenafukujú, akí sú preto svätí. Veď koniec koncov, aj dnes, keď tu už máme signál, si môžem hocikedy vypnúť mobil a internet. A bola by hlúposť nechať človeka moriť sa s praním v rukách, keď môže byť práčka...“ hovorí Juraj.

Stromáci

Najvyššou hodnotou pre obyvateľov Zaježky je sloboda. Nemajú radi, keď z nich návštevníci robia akúsi jednotnú komunitu. Zdôrazňujú, že ich nespája žiadna ideológia, náboženstvo ani ich nevedie žiaden guru. Tvrdia, že ak by sa niekto pokúsil, na Zaježke nenájde správne miesto na sebarealizáciu. „Väčšinu z nás sem priviedla túžba po slobode a nezávislosti,“ zhodujú sa. Ak ich niečo spája, tak je to samotná Zaježka a fakt, že chcú prežiť zmysluplné životy podľa vlastných predstáv.

Nad Zaježkou sa stále vznáša duch Igora Chyru, bývalého programátora, ktorý na začiatku deväťdesiatych rokov minulého storočia opustil panelák a naštartoval život v týchto končinách propagáciou ochrany prírody a šetrenia jej zdrojov. Tí, čo prichádzali z mesta, sa museli odznova učiť znalosti predkov, pričom zďaleka nešlo len o ručné kosenie lúk a chov zvierat.

Starousadlíci ich spočiatku nechápali, dnes sa už, ako vravia, hrany obrúsili. Hoci aj keby tu bývali sto rokov, budú vraj pre nich vždy „stromáci“. Starousadlíci ich tak volajú podľa pôvodnej organizácie Strom života, ktorá tu kedysi začínala. Dnes na laze Polomy prevádzkujú vzdelávacie centrum, robia kurzy a pobyty pre školy aj firmy.

Prezentujú ľudové remeslá, tradičné poľnohospodárske postupy i stavby slamených domov omietnutých hlinou, organizujú likvidácie divokých skládok i záchranu kultúrnych pamiatok v okolí. Najnovšie tu zriadili Sokratov inštitút, ktorý poskytuje akreditované štúdium o súčasnej spoločnosti pre vysokoškolákov.

Paradox je, že vďaka stromákom prestali tunajšie lazy vymierať a vyľudňovať sa. Ba začína sa meniť aj zloženie starousadlíkov - kým v minulosti odchádzali mladí za ľahším životom do miest, dnes si berú príklad a začínajú sa sem vracať.

zdroj: https://www.pluska.sk/plus-7-dni
Autor: Plus 7 Dní/Peter Getting

—————

Späť